Česká a moravská krajanská sdružení v SR

Ing. Jiří Vodrážka

Ing. Jiří Vodrážka

původně jaderný fyzik, dnes důchodce
předseda Českého spolku v Trnavském regionu

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Další příspěvky

Abecední přehled
účastníků diskuse


Jak přidat další příspěvek

Více informací o Češích v SR

 


Diskusní fórum 20 let menšinou

Prečo žijem na Slovensku ako cudzinec

Úvaha o význame občianstva

Na Slovensku žijem od novembra roku 1966, kedy sme spolu s mojou ženou prišli pracovať do Atómovej elektrárne Bohunice. Prvej československej, vtedy ešte iba budovanej, našej, atómovej elektrárne. Spomínam si, ako sa v komentári k jednému z populárno-vedeckých filmov o jej výstavbe vtedy napolo žartom, napolo vážne, uvádzalo: „Dnes ešte sa hovorí, že Bohunice sú pri Trnave. Ale príde doba, keď sa bude hovoriť: Trnava – tá je pri Bohuniciach.“ Prišli sme sem pracovať preto, lebo nám tu bol ponúknutý byt (na ktorý by sme vtedy v Prahe čakali asi bohvie koľko rokov), ale najmä preto, lebo moja žena vyštudovala na Fakulte technickej a jadrovej fyziky v Prahe jadrovú fyziku, už niekoľko rokov sa venovala dozimetrii ionizujúceho žiarenia a práve o jej prácu mala elektráreň veľký záujem. A aj ja som pôvodne študoval jadrové inžinierstvo. Mali sme vtedy v Prahe obidvaja zaujímavú prácu vo výskumných ústavoch, ale iba len veľmi vzdialenú perspektívu na možnosť získania bytu. Hovorili sme si, že všade žijú ľudia dobrí aj zlí, pracovití aj leniví, inteligentní aj hlúpi. A tú ponuku sme prijali.

Obidvaja sme sa narodili ešte v roku 1938 a vyrastali sme preto v dobe, kedy sme boli úprimne presvedčení, že Česi a Slováci sú jednoducho iba dve vetvy jedného bratského národa a boli sme hrdí na to, že sme Čechoslováci. Liptov alebo Považie boli pre nás časti našej vlasti práve tak, ako trebárs Chodsko, Polabie alebo Haná. Spolu so Slovákmi sme študovali, boli našimi priateľmi a mnohí naši vrstovníci Česi si partnerov pre manželstvo našli medzi Slovákmi a bolo im spolu dobre. A tiež ani v práci na „atomke“ som medzi kolegami Slovákmi nikdy nevnímal pocit dajakej odlišnosti z toho dôvodu, že som Čech. Pracovné veci som sa síce postupne musel naučiť písať v slovenčine, ale hovoril som vždy česky a všetci sme si rozumeli a iba z času na čas sa niekto začudoval, prečo nehovorím po slovensky, keď už tu žijem tak dlho. Ja som ale vždy vedel myslieť iba vo svojej materčine a do iného jazyka by som mohol svoje myslenie iba prekladať, čo v prípade slovenčiny zrejme nebolo potrebné. V Jaslovských Bohuniciach som tak pracoval až do roku 2003, kedy som definitívne odišiel do dôchodku.

V Piešťanoch sa nám aj narodili postupne tri deti (ktoré sú dnes už dospelé) a aj keď sme doma samozrejme tiež hovorili česky, všetky zvládli slovenčinu v škole bez problémov – možno povedať, že často lepšie, ako niektorí ich spolužiaci Slováci. Iba keď ten najstarší začal chodiť do školy, stalo sa raz, že ho spolužiaci cestou zo školy zbili, pri čom mu hovorili: „... a vieš ty čo si? Si normálny, prašivý Čech. A tvoj otecko, mama aj dedko aj babka – všetci ste zasrani!“ Nemyslel som si pochopiteľne, že to majú tie decka samé zo seba, ibaže keď som to potom povedal v škole jeho triednej učiteľke, vôbec tomu neverila. Všetky tri naše deti tu ale úspešne vyštudovali a dnes už máme aj štyri vnúčatá.

Chcel som však písať o niečom inom. O tom, čo pre mňa znamená pojem vlasť a prečo som stále presvedčený, že dvojité občianstvo – a prípadne aj trojité či štvorité – je jednoducho akýsi mačkopes a nezmysel. Myslím si, že pojem „občianstvo“ je predsa iba akési inštitucionalizované vyjadrenie príslušnosti k nejakej „vlasti“. A vlasť môže, podľa môjho názoru, mať každý človek iba jednu. Tak, ako môže mať iba jednu matku. Sú samozrejme ľudia, ktorí tú svoju matku z nejakého dôvodu stratili – trebárs preto, že im predčasne zomrela alebo preto, že ich sama odvrhla, alebo aj z iného dôvodu. Niektorým z nich sa pošťastí získať nejakú inú, novú matku – inú ako biologickú – ktorá tu pôvodnú, biologickú, úspešne nahradí. Ale jednoducho – ozajstnú matku môže mať každý iba jednu. Pritom je charakteristické, že taká ozajstná matka je schopná a ochotná urobiť pre to svoje dieťa takmer čokoľvek – v krajnom prípade trebárs aj obetovať svoj vlastný život. A naopak. Väčšina ľudí, ak mali takúto dobrú matku, je takisto ochotná a schopná urobiť pre tú svoju matku taktiež čokoľvek – vrátane obetovania vlastného života, ak by jej to mohlo pomôcť v nejakej zlej situácii.

A podobný vzťah, myslím si, mal by mať každý človek aj k svojej vlasti. Človek môže žiť dlhodobo, alebo aj trvalo, mimo svoju vlasť – tak, ako môže dlhodobo žiť vzdialený od svojej matky, ale aj vtedy na tu svoju matku nezabúda a je pripravený prísť jej na pomoc, ak to bude potrebné. A pretože každý máme iba jeden život, ktorý by sme mohli v prípade potreby pre niekoho obetovať, môžeme mať takisto iba jednu ozajstnú vlasť. Všetci istotne poznáme celý rad príkladov toho, čo boli ľudia ochotní v ťažkých časoch pre svoju vlasť urobiť. Učili sme sa v škole, ako v starom Ríme bolo pre Rímskeho občana vecou najväčšej cti položiť za svoju vlasť život. Čítali sme, ako sa napr. české Národné divadlo v Prahe vybudovalo z peňažných zbierok, do ktorých prispeli podľa svojich možností aj tí najchudobnejší, ktorí nemali ani tú najmenšiu nádej, že sa do tohto divadla sami niekedy dostanú. A takisto sme toho dosť počuli o ľuďoch, ktorí v časoch druhej svetovej vojny neváhali zapojiť sa s rizikom straty života do domáceho alebo aj zahraničného odboja proti nacistickému Nemecku. Vieme síce, že viacerým z nich (ktorí svoj život v tej vojne náhodou nestratili) sa táto vlasť za to neskôr kruto odvďačila. Ale to je iba to isté, ako to, že sú aj také matky, ktoré boli schopné zabiť alebo aspoň zapudiť od seba svoje dieťa. To sú jednoducho zlé a aj všeobecne odsudzované matky. A jestvujú, našťastie, len výnimočne – tak, ako sa aj v prírode vyskytnú občas rôzne netvory. To nič nemení na tom, že vlasť môže mať každý človek iba jednu – alebo žiadnu – ale nemôže ich mať viac.

A ako už som vyššie uviedol, inštitút občianstva je iba určitou formou vyjadrenia príslušnosti človeka k určitej krajine, ktorá je jeho vlasťou. Keď sa po roku 1968 Československo formálne zmenilo na federatívnu republiku, zaviedlo sa tiež formálne pre každého občana ČSSR dvojité občianstvo. Každý bol jednak občanom ČSSR a jednak aj občanom ČSR alebo SSR (podľa toho, kde sa narodil). Žiaľ toto zmätenie pojmov vtedy nikomu asi nejako nevadilo.

Neviem, ako to funguje v iných krajinách, ktoré už historicky majú federatívne usporiadanie – napr. v USA. Ale nazdávam sa, že taký Američan, bez ohľadu na to, či pochádza z Texasu alebo z Kalifornie či Wyomingu, je hrdý predovšetkým na to, že je občanom Spojených štátov amerických, aj keď na doplnenie rád uvádza, že je Texasan, Kalifornčan či Wyomingčan.

Keď sa ale v roku 1992 „nami zvolení predstavitelia“ dohodli na rozdelení našej dovtedy spoločnej vlasti, musel sa každý z nás do konca roku 1993 rozhodnúť, ktorú z tých častí si za svoju novú vlasť vyberie. A parlamenty obidvoch tých nových krajín trvali na tom, že môže iba jednu z nich. Ja som sa vtedy rozhodol ponechať si občianstvo Českej republiky, lebo tam som sa narodil a tiež aj moji rodiča a prarodičia – hoci tí sa všetci narodili ešte v Rakúsko-Uhorsku. Ale za svoju vlasť určite považovali iba „českú zem“. Žiaľ, opýtať sa ich na to už nemôžem. A tak teda žijem naďalej na Slovensku ako cudzinec – občan Českej republiky – a nik mi to (aspoň zatiaľ) nevyčíta. A pravdepodobne už sa mi nepodarí do svojej niekdajšej domoviny sa natrvalo vrátiť. Nielen preto, že už vlastne nemám kam, ale aj preto, že naše deti už sú doma tu, na Slovensku, kde sa oni narodili a kde si napokon našli aj oni svojich partnerov pre život.

V ostatných rokoch ma však stále častejšie zaráža, že pre väčšinu mladších ľudí sám pojem „vlasť“ už vôbec nič neznamená, alebo aspoň znamená niečo celkom iné, ako pre mňa. A je mi z toho dosť smutno. O téme vlasť a občianstvo som sa rozprával pred časom napr. aj s jedným pracovníkom z televízie. A keď som sa ho na záver opýtal, čo pre neho samého je jeho vlasť, povedal mi, že jeho vlasťou je samozrejme Slovensko, no ale kebyže mal za túto svoju vlasť položiť život – tak taký vzťah že k nej nemá. A aj iní mi od vtedy povedali, že za túto vlasť by neobetovali ani prst a tým skôr nie život. V jednej televíznej ankete natáčanej medzi študentmi stredných škôl sa pýtali týchto študentov, čo pre nich znamená domov. Väčšina ich odpovedí by sa dala zhrnúť do dvoch viet: „Doma som tu, pretože je mi tu dobre. A keby mi tu prestalo byť dobre, tak pôjdem niekam inam.“

Väčšina Čechov, ktorí v roku 1993 už trvalo a dlho žili na Slovensku – väčšinou práve v zmiešaných manželstvách – sa vtedy rozhodla pre občianstvo slovenské. Niektorí preto, lebo ich súčasný zamestnávateľ trval na tom, že v jeho radoch môžu pracovať iba občania Slovenskej republiky (hoci nie vždy k tomu mal skutočne zákonný dôvod), iní preto, lebo nik vtedy dobre nevedel odhadnúť, aký bude ďalší vývoj. Aj keď zo svojej vlasti v skutočnosti nikdy neemigrovali, stali sa tak na Slovensku zo dňa na deň príslušníkmi národnostnej menšiny. Za svoju vlasť ale naďalej považujú Československo, napriek tomu, že takáto krajina už oficiálne neexistuje. Ale tiež sa pritom nevedeli vyrovnať s tým, že orgány novej Českej republiky ich začali zrazu považovať za cudzincov. O niekoľko rokov sa potom Česká a Slovenská republika dohodli na opätovnom prijatí čudnej možnosti dvojitého občianstva. Pritom ale napr. tí, ktorí sa ešte v predvojnovom Československu narodili na Podkarpatskej Rusi, mali problémy s uznaním tak českého ako slovenského občianstva, ešte veľa rokov.

Rozdelenie Československa viedlo ale aj k tomu, že ešte v roku 1993 bol vytvorený prípravný výbor pre vznik Spolku Čechov na Slovensku. Ten bol potom v roku 1994 zaregistrovaný ako občianske združenie s názvom: Český spolok na Slovensku. Jeho poslaním bolo: združovanie Čechov, Moravanov a Slezanov žijúcich na Slovensku a ich priaznivcov, zastupovanie záujmov českej národnostnej menšiny pred orgánmi štátnej správy, pred orgánmi regionálnych a miestnych samospráv a prípadne aj pred inými orgánmi a inštitúciami SR a v zahraničí, rozvíjanie stykov so zahraničnými združeniami podobného charakteru a najmä podieľanie sa v rámci zákonmi daných možností na tvorbe legislatívy v súlade s potrebami obyvateľov SR českej národnosti. Okrem toho bolo jeho cieľom aj uchovávanie a kultivovanie materinského jazyka, českej kultúry a tradícií a posilňovanie národnej a kultúrnej identity českej menšiny na Slovensku. A v neposlednom rade aj prispievanie k dobrým a priateľským vzťahom medzi Českou a Slovenskou republikou a ich obyvateľmi.

Základnými zložkami tohto spolku boli organizácie v jednotlivých regiónoch, ktoré však samé nemali vtedy ešte právnu subjektivitu. Spolok vydával aj veľmi pekný a hodnotný časopis s názvom „Česká beseda“, ktorý predstavoval pre jeho odberateľov živé spojenie s aktuálnym dianím v ČR a neobyčajne významne prispieval k udržaní ich národného povedomia a identity. V roku 2005 však si neustále spresňovanie Zákona o dani z príjmov vynútilo reštrukturalizáciu tohto spolku tak, že jeho doterajšie Regionálne organizácie sa museli zaregistrovať ako samostatné občianske združenia s právnou subjektivitou a samotný Český spolok na Slovensku sa stal ich strešným orgánom (organizáciou, ktorá má iba kolektívne členy). Pôvodná Regionálna organizácia Trnava sa tak zaregistrovala dňa 3. 6. 2005 pod názvom: Český spolok v Trnavskom regióne.

Na valnom zhromaždení tohto nového spolku som bol potom zvolený za jeho predsedu a vykonávam túto funkciu doteraz. Ako právnická osoba predkladá náš spolok každoročne žiadosti o poskytnutie dotácií na podporu činnosti príslušníkov českej národnostnej menšiny žijúcich v regiónu a na ich základe potom zabezpečuje v Trnave a v Piešťanoch napr. rôzne besedy s mimoriadnymi osobnosťami kultúrneho a spoločenského života z ČR aj SR, vystúpenia významných folklórnych súborov a skupín z rôznych regiónov ČR alebo výstavy prác popredných českých výtvarníkov ako aj ďalšie kultúrne a spoločenské akcie.

Musím však na záver s poľutovaním konštatovať, že tento náš spolok má v súčasnosti v Trnave a v Piešťanoch spolu už len asi 80 členov (ten počet sa stále trochu mení, lebo starí odchádzajú a mladých nepribúda), čo je menej ako 10 % z počtu tých, ktorí pri sčítaní ľudu uviedli, že sú českej alebo moravskej národnosti. Príslušníci iných národnostných menšín, ktoré sú na Slovensku menšie ako česká (ako napr. bulharská, poľská, nemecká či ukrajinská) sú oveľa aktívnejší. Ale aj to zrejme potvrdzuje skutočnosť, že Česi sa na Slovensku stále cítia byť vo svojej vlasti, nikdy nikam neemigrovali, a preto nepociťujú ani potrebu nejako svoje vlastenectvo prejavovať.

(napsáno původně do sborníku Trnavského samosprávného kraje „Spolu v kraji")

Úvod k diskusi a seznam příspěvků   Úvodní strana cesi.sk   © jv 2012