Vážená pani Miškufová!
Váš článok, spomienka na pani Helenku Bartošovú, priznám sa, ma dojal a vrátil ma k spomienkam na moju krásnu mladosť v prvej ČSR. Som dcérou Dr. Antonína Štefánka a budem mať už 83 rokov. Môj otec patril k budovateľom Československého štátu. Pred prvou svetovou vojnou bol novinárom v Budapešti, Viedni a neskôr v Skalici, kde vydávali slovenské noviny. Už vo Viedni sa zoznámil s Dr. Pavlom Blahom, otcom Janka Blahu, ktorý bol tiež horlivým vlastencom a oddaný myšlienke československej. Blaho bol otcom Janka Blahu, manžela pani Helenky Bartošovej. Mala som to šťastie, že som týchto vzácnych ľudí v detstve osobne poznala. Moji rodičia veľmi podporovali Slovenské národné divadlo. Často sme i my deti chodili s rodičmi do divadla. A tak som nie raz videla aj operu Madam Butterfly. Pamätám sa i na malé dievčatko, ktoré hralo s maminkou dcéru hlavnej hrdinky. Prosím, ak je to možné, pozdravte ju odo mňa!
Môj otec bol po prvej svetovej vojne referentom pre školstvo, čo bola náročná úloha. Bolo treba maďarizované školy poslovenčiť. A to sa podarilo práve obetavým Čechom, učiteľom, ktorí prišli na Slovensko. Zaujímavé bolo aj to, že si osvojili rýchlo slovenčinu a nás učili i jazyk slovenský po slovensky. Žiaľ, mnohí sa vďaky nedočkali a po vzniku Slovenského štátu boli vyhnaní do Čiech. Ja som stratila vtedy veľa priateľov, na ktorých dodnes spomínam s láskou. Po druhej svetovej vojne žiaľ prišli také časy, že môj mladší brat r. 1950 odišiel do Nemecka, kde pracoval v Sl. Európe. Bol tam už môj švagor Dr. Samuel Belluš (Demokratická strana) a pracoval tam aj náš Branko, neskôr aj môj starší brat Vladimír. Branko žiaľ zahynul pri autonehode, ale starší brat Vladimír žije v Prahe. Manželku má Češku. Chcel sa vrátiť na Slovensko, ale tu o neho nestáli, a tak ostal v Prahe. Má 85 rokov.
Ja som bola vydatá za chirurga Dr. Martina Belluša. Vďaka tomu, že švagor bol v Demokratickej strane a že bol jeden čas aj riaditeľom Čsl.vysielania, mali sme veľké problémy. Ale vyrozprávať Vám všetko, respektíve napísať, na to už nemám sily. Veď môj život, i život mojej rodiny, to by bol román!
Ak mi pán Boh dopraje, že sa ešte dostanem do Košíc, prípadne ak by Ste prišli niekedy do Martina, veľmi rada by som sa s Vami stretla. Prajem Vám veľa zdravia a sily, aby mohla Česká beseda ešte dlho vychádzať.
Vaša Želmíra Bellušová-Štefánková
PS. Rozdelenie ČSR ma bolelo, ale aspoň nemôžu Slováci nadávať na Čechov pre neporiadky, ktoré tu sú, a Česi si varia tiež trpkú polievočku. Ešte som zabudla spomenúť, že slovenské noviny mohli pred prvou svetovou vojnou vychádzať hlavne s pomocou podpory Čsl. Jednoty. A ešte dodatok. Syn môjho brata Dušan Štefánek je dirigentom v Národnom divadle.