Češi o Slovensku

EPIZÓDA ‘96

(úryvek)

EGON BONDY

Egon Bondy (1930) - vlastním jménem Zbyněk Fišer, filozof, básník prozaik a teoretik pražského undergroundu v dobách totality. Je autorem desítek básnických, prozaických i odborných prací, které vyšly v samizdatových vydáních; píše od začátku padesátých let. Jeho prózy mají výrazně intelektuální charakter, bohatě využívají prvků surrealismu a absurdity, odehrávají se v abstraktním „umělém“ prostředí, vyúsťují do podobenství o základních duchovních problémech doby. Jeho nejznámějším dílem je reflexivní próza a zároveň utopická vize Invalidní sourozenci (v samizdatu vyšla prvně 1974, v běžném vydání 1991). Bondyho básnické texty zhudebnila skupina Plastic People of Universe. S přáteli, spisovatelem Bohumilem Hrabalem a malířem Vladimírem Boudníkem, vytvářeli umění explozionalizmu, který chtěl „poumělečtit detaily a epizody do podoby zázraku a jedinečnosti“. Od začátku devadesátých let žije v Bratislavě, kde se plně aklimatizoval. Svědčí o tom jeho první slovensky psaná próza, rozsáhlá novela Epizóda ´96 (1998), v níž za přemítavých potulek bratislavskými ulicemi, tichými zákoutími a zbytky Podhradí objevuje genia loci staré Bratislavy a snaží se zachytit fluidum jejích legendárních postav. Naše ukázka je ze začátku této novely.

...Je to mesto, akých sú dnes po celom šírošírom svete desiatky tisícok. Takže nie je nijako veľké. Nemá azda ani štyristotisíc obyvateľov. Rozťahané umelo doširoka, je po Oslo možno najrozsiahlejším v Európe. Ani Oslo nemá väčšiu populáciu. A ak má toto mesto svoju zázračnú rieku, má Oslo svoje fjordy aj vysoké hory a dokonca aj lyžiarsky mostík, vraj prvý na svete, čo ja ako antišportovec neviem, lebo učené knihy z tohto odvetvia som nikdy nečítal (mal by som – do sebakultivácie mám ďaleko, ak nad niektorou z ľudských vášní ohŕňam nos). A možno, že z desiatok tisíc takých miest iné majú aj ďalšie atrakcie a krásy. Lenže samozrejme, kto sa kde narodí, rodisko si väčšinou aj zamiluje. Takže zaľúbených sú milióny. To všetko treba brať do úvahy, keď už píšem o svojom meste.
Nie, nechcem na to zabudnúť. No toto moje mesto má kdesi skrytého ducha, akého inde niet, hoci o tom len málo jeho obyvateľov vie. Niet divu. Mesto, ktoré malo zo všetkých európskych miest najväčší vzrast populácie v časoch po druhej svetovej vojne a pôvodných obyvateľov nezostalo veľa – v priebehu vojny a po nej zmizli. Bolo to kedysi mesto štyroch národov a tri z nich sú preč. Nahradili ich noví, čo prišli z blízka-zďaleka, no koreňmi sú dosiaľ inde a moje mesto nie je ich vlastné, a tak sa im často zdá, že ich neprichýlilo, neprijalo, len im poskytlo prístrešie, v domoch často prirýchlo nastavaných, v panelákoch, ktoré pôsobia neútulne a mnohým sa zdajú až ozrutné. Z tých panelákov sú celé samostatné mestá, mestá státisícové, no samostatného života akoby nemali, chýba nielen všetko, čo k riadnemu mestu patrí, v prvom rade dejiny, no aj kino, nehovoriac o divadle alebo cirkvi. Zatiaľ sú to iba núdzové prístrešia a státisíce ľudí si z nich ešte len musia urobiť domov – čo je práca najmenej pre jednu generáciu.
Zdalo by sa, že kde nie je domov, nemôže byť ani žiaden duch. Lebo len tak akosi z náhody, či z nutnosti zastavaný priestor stratil krásu aj ducha voľnej zeme (ktorá nepochybne je vo všetkých poliach, kopcoch a aj pustatinách – veď akého ducha majú pustatiny, ako arabské, tak austrálske, keď sú vo svojom pôvodnom stave! – a nenahradil ju duch, ktorého vytvára ľudská súdržnosť). A predsa, keď sa pozerám na tieto časti môjho mesta, cítim zreteľne, ako sa osobitný duch tam ďalej vyžaruje z prírodnej pôdy a očarúva aj nové mesto. Neviem, či naň mesto nadviaže, či nie, pretvorí ho, dá sa ním modelovať, či ten duch privedie dnes a zajtra tu žijúcich k špecifickej zmene, spoluvytvorí nových, svojských obyvateľov. Bolo by to zaujímavé a vôbec to nie je vylúčené. Ľudia, nevediac o tom, tu majú veľkú pomoc, lebo duch tu už bol a zostal tu, a podľa mňa možno nielen cítiť, ale aj tušiť, že pôsobí ďalej. Práve táto časť môjho mesta ma pripútava, ešte sa k nej budem znova a znova vracať.
Čo bolo pôvodným mestom, ktoré rástlo tisíc rokov, je veľmi dokaličené. Také dokaličené, že sa z toho len ťažko spamätáva a akoby z odporu voči tým ozajstným zverstvám sa duch utiahol. Niežeby zmizol, ale skryl sa, ale len tým, ktorým dôveruje, sa sem-tam ukazuje a umožňuje im dať sa očarovať. Väčšina tých, ktorí sem chodia, žije v presvedčení, že sa stiahol úplne, alebo že tu ani nikdy nebol vôbec – tak súdia tí, ktorí mesto srdcom neprijali za svoje, bývajú a pracujú v ňom, pretože kde inde by mali, no svoje mesto, svoje miesto, majú stále ešte tam, odkiaľ priputovali. Keďže takých žije v mojom meste drvivá väčšina, ponosujú sa na to, že mesto je pusté.
Rúcanie mesta sa začalo pred necelými sto rokmi, keď si zadubené hlavy zmysleli urobiť cez noc z mesta európsku metropolu s miliónom obyvateľov. Zo všetkého najprv začali vo veľkom rúcať. Tak uvažujú konšeli mesta Kocúrkova a Boh ochraňuj Kocúrkovo, veď od toho je Kocúrkovom, ale tisícročné mesto je živá bytosť, aj keď na prvý pohľad bezbranná. Bráni sa tým, že zomrie pod rukami budovateľských konšelov. Jeho duch sa skryje, však má dosť času, aby sa opäť objavil po tisícročiach až bude po Kocúrkove a azda iná populácia a iná civilizácia v sebe opäť nájde úctu k miestu, ktoré po veky prehlbovalo svoju posvätnosť. Sú však aj také prípady ako Ninive či metropoly Majov a Toltékov. Ľudia ich nechali zapadnúť, a nech bolo aj neviem koľko archeologických vykopávok, už ich neprebudili. A aj to boli posvätné mestá.
Možno dúfať, že moje mesto bude ako Rím či Jeruzalem a prežije všetko barbarské ničenie? Možno – možno nie, ja to nerozhodnem a určite to už nezažijem. Čo zažívam ja, je čudné hľadanie ducha, čo sa na jednej strane stráca a opúšťa, na druhej možno rastie a rozvíja sa. Čudný pocit, ako je čudná celá doba a celý život, ktorý som v nej prežil, a keby som nemal skúsenosť s tým, že ma môj osud zo všetkých mlák vždy znovu vyviedol, nemal by som takú čudnú nádej ani v to, že ducha môjho mesta predsa len stretnem a že sa presvedčím o jeho novom živote...
... Som zďaleka. Prišiel som starý. Celý život som prežil v jednom z najkrajších a najchýrnejších miest Európy. Čo je tu asi vo vzduchu, že sa cítim excitovaný aj pri zriedkavých vychádzkach do tohto mesta, dokonca aj doma na hlavnej ulici? Veď mi tu zomrela družka, pár mesiacov na to, čo sme prišli, a bez nej na prechádzky nechodím, lebo som sa nasilu prikoval k práci, aby som nepodľahol demoralizácii opusteného starca. Mal by som len smútiť, alebo akosi len vegetovať – a mesto mi pomáha. Čím? Keby nemalo svoj mýtus, nepoznalo ducha miesta, kde je, nezrodilo sa s dušou, nemalo by mi čo povedať – bolo by to nemožné, pretože som, čo sa atmosféry loci týka, priveľmi rozmaznaný a prieberčivý. Je nad sily jedného človeka, aj keby bol básnikom, toho ducha, ten mýtus identifikovať. To chce generácie zamilovaných.
V danom prípade aj hrošiu kožu voči inercii tých, čo tu len prebývajú a nežijú, a proti zločinom, ktoré narobili vraj vlasteneckí megalomanskí urbanisti – ako som už spomenul. Aj pokornú dôveru, že mňa starkého, si ešte vôbec ten duch všimne. Zatiaľ bol voči mne ústretový. Nemôžem sa sťažovať. Dal sa mi poznať v rôznych západoch slnka na náprotivnej strane Rieky aj v neskorom popoludní v krátkej, úzkej a stále frekventovanej Kostolnej uličke. A napriek tomu, že tu veru nie sú krčmy, aké som celý život obľuboval, aj v niektorých na prvý pohľad tuctových kaviarničkách. Ak budem zdravý a budem mať voľný čas, chcem sa za ním vydať na dlhšiu púť.
(1997)